Ako dlho ešte?

Položím ti dnes otázku a ty ju nechaj prosím prejsť celým tvojim hmotným aj jemnohmotným telom, položím otázku, ktorá ide zo srdca človeka ku srdcu človeka, položím ti otázku a ty sa prosím dotkni svojej esencie cez jej otáznik a podstatu. Nie je to otázka, ktorá prichádza z našej súčasnej 3D perspektívy, ale je to otázka, ktorá ťa možno rozpomenie.

Otázka znie. Ako dlho ešte, stále to nestačí? Nehrali sme túto hru už príliš dlho? Nestačí ten čas, na ktorý sme sa ako ľudstvo aj jednotliví, duchom čistí ľudia, hrali na niekoho a niečo nepodstatné? Nestačí, že sme tisícky rokov stále trvali na pravdivosti našich myšlienok? Nestačila tá hra ega? Ako dlho si ešte chceme klamať? Ako dlho chceme podporovať hru na zabudnutie kým a čím sme boli, čo sme sa naučili a aké dary sme sem priniesli?

Ty dobre vieš, že túto hru na zabudnutie hráš už stovky, či tisícky životov...Ako dlho ešte...ako dlho ešte budeš hrať hru na oddelenosť od svojej pravej podstaty, Na oddelenosť od svetla, na oddelenosť od Zdroja...ako dlho ešte sa budeš utápať v klamlivej ilúzii toho, že si LEN človek a nič nezmôžeš?

Hráš hru, kde zabúdaš a nevieš, kým si. Zabúdaš na svoju pravú podstatu a zabudol si, zabudla si, že vlastne hráš hru. Ale predýchaj teraz v tichu tento okamih........a zistíš, že jedna malá časť v tebe sa rozpomína, jedna tvoja špirálovitá energetická úroveň sa rozpomína, že to nie je len toto fyz telo, že to je vedomie, kým si, že to božské tvorivé svetlo bez obmedzení, že je to to, kým v skutočnosti si a že toto svetlo je projekciou teba, v tvojom tele, tu na matke zemi....jedna tvoja časť to vie a tá druhá hrá hru na oddelenosť a zabudnutie....

A ja sa pýtam tvojho srdca a pýtam sa teba ako človeka, AKO dlho ešte? Ako dlho ešte budeme a chceme hrať túto hru? Ako dlho chceme tu, na našej planéte mať nezmyselné vojny, chudobu, choroby, nadvlády, manipuláciu a nepotrebné utrpenie...Načo potrebujeme viezť vojny, keď ich výsledkom je len to, že sa medzi sebou zabíjame? Veď sme všetci takými istými hodnotnými obyvateľmi tejto planéty, a nik nie je viac a nik nie je menej. Ako dlho chceme byť uchytení v tejto umelohmotnej verzii tmavého matrixu? Ako dlho chceme byť vo vlastnej verzii bez jasného myslenia, jednania a bez skutočnej energie lásky? Ako dlho chceme ešte skláńať hlavu pred tými, čo sa hrajú na mocných pánov a potláčať v sebe svoju božskú podstatu?

Nie je konečne čas prestať hru s temnotou ktorá si uzurpovala na dlhé veky zem a nadýchnuť sa do svojej podstaty?

Nie je konečne čas pre teba byť tou krásnou a láskyplnou bytosťou, ktorou zo svojej podstaty si?

Na tejto zemi sme už vyskúšali snáď úplne všetky možnosti a formy...nie je čas navrátiť sa k svojej podstate? Veď keď pozrieš okolo seba, musíš vedieť a vidieť, že nič, čo sme si vyskúšali, doteraz nefungovalo...Nie je konečne čas prestať skúšať a vkročiť do svojej podstaty, do svojho svetla?

Rozumieš tomu, že sme všetci vyskúšali mnoho foriem existencie, zahrali sme si mnoho úloh a nevieme z toho využiť takmer vôbec nič? Rozumieš tomu, že je normálne to, že si každý pamätá láskyplný Zdroj aj svoju úlohu a dary? A rozumieš tomu, že nepoznať všetky svoje predošlé životy nie je normálne? Ako dlho chceme hrať hru na maličkého úbohého človiečika? Na Malého, slabého, bezmocného? Vždy, keď sa nachádzaš v týchto nevedomiach slabosti, maličkosti, bezvýznamnosti a bezmocnosti hráš sám, sama so sebou hru na to, že nevieš, kým si, hráš hru na zabudnutie. A potláčaš to, kým v skutočnosti si. To, kým a čím si, je tak krásne, je tak mocné, je tak múdre, je tak jasné a láskyplné, že jediná sekunda rozpomenutia na tento celý tvoj potenciál a podstatu ťa zmení navždy.

Naučili nás v tomto klamlivom kolobehu inkarnácií, že máme mať strach nad vlastnou veľkosťou a silou,naučili nás, že nemáme naslúchať vlastnej múdrosti a pri každej možnej príležistosti máme odovzdávať svoju silu....a vnútili nám, že sa máme báť a rešpektovať ich...a ja sa ťa pýtam - do kedy ešte?

Do kedy toto chceme žiť? Možno, že v niektorých životoch sme nenakladali s božou pravdou v nás práve najlepšie....možno, že sme zneužili silnú iskru Zdroja v nás na nepekné účely... ale postupne sme pochopili a chápeme, že takto to už nikdy nechceme....potlačili sme všetko božské v nás....aby sa sila svetla neprejavila...je čas, aby sme sa rozpomenuli na jedinú pravdu, že najmocnejšou silou vo Vesmíre je láska...a keď sa tak stane, potom sa môžeme rozpomenúť na samotný Zdroj tejto lásky, na Zdroj, ktorého sme neustále súčasťou, pretože sme nikdy od neho neboli oddelení. A ja sa ťa pýtam- ako dlho ešte potrebuješ zažívať oddelenosť? Ako dlho ešte potrebuješ zažívať nedostatok? Ako dlho ešte potrebuješ zažívať choroby? Vojny? Trápenie? Ako dlho chceš dýchať do svojich pľúc utrpenie tejto planéty? Naozaj si sem prišiel, prišla žiť povrchnosť? Hory odpadkov? Napätie? Vojny? Zabíjanie? Všetko, čo okolo seba vidíme sme vytvorili vlastným vedomím. Úplne všetko. Svet oddelenosti - Matrix zabudnutia. Tak veľmi sme uverili tejto povrchnej iluzórnej realita, ktorú Majovia nazývajú MAJA a je tu čas, aby sme sa pozreli cez zrkadlo pravdy, že my sme tvorcovia všetkých našich prežitkov a zažívaní. V tomto svete neexistuje nič, pre čo by sme sa nerozhodli a čo by sme neschválili. Každej našej skúsenosti predchádzalo a predchádza vedomé rozhodnutie zažiť túto skúsenosť, je jedno, čo spôsobí a v akej forme príde. Nefunguje to inak. Každá bytosť zažíva len to, čo vytvorí vo vlastnom vedomí. A tento svet, cez ktorý sa pohybujeme, je odrazom nášho vedomia, tvojho vlastného ducha a pohybuješ sa len v sebe samom, v sebe samej...to znamená, že ja som tvoje iné JA...A ja, ako tvoje iné JA sa ťa opäť pýtam: Ako dlho chceš ešte hrať túto hru? Hru na oddelenosť, ignoranciu... 

Naša časť, ktorá nechcela byť Božstvom sa vyvinula v ego...nestačí už konečne táto hra Ega? Nenaubližovali sme si už dosť navzájom? Nezničili sme, nevydrancovali sme všetko, čo sme mohli....? Veď tento scenár, ktorý sa tu teraz hrá sme hrali už opakovane a opakovane sme iba prehrali...lebo v chvíli našej nepozornosti nás ego, chuť po moci , posudzovanie a hodnotenie ovládlo úplne... Táto zem bola božstvom vybudovaná už 7x. Mali sme 6 pokusov a vždy sme zlyhali. Teraz žijeme 7-my a ten posledný. Pýtam sa ťa- skutočne opäť zlyháme? Skutočne znova nerozpoznáme temnotu od svetla? Znova sa necháme manipulovať, ovládať a obmedzovať v domnení svojej malosti? Nestačili nám tisíce pokusov počas miliárd rokov? Stále to nestačilo? Dokedy chceme kĺzať po povrchu tejto reality a nedotknúť sa svojej podstaty? Každý z nás sa môže rozhodnúť, že ÁNO, už to stačilo.

Do akej tmavej priepasti musí spadnúť oddelená ilúzia nás samotných, do akých bolestí, do akých utrpení, aby konečne prestala hrať túto hru a nadýchla sa do vlastnej sily, svetla a lásky? Kedy konečne pochopíme, že oddelenosť od Božstva, od Zdroja všetkého Tvorenia a Stvorenia nám píli poslednú a veľmi tenkú vetvu pod nohami? Oddelenosť má jediný cieľ a to sebazničenie. Môže byť zničené ľudstvo, môžu byť zničené planéty. ALE Pravda, láska a Svetlo nikdy zničené nebudú, lebo sú podstatou Všetkého, čo je.

Sústreď sa na zlaté jadro v tebe, vo tvojom srdci, to je to, čo ťa spája a pripomína ti, kým v skutočnosti si, to je pripomienka na tvoje spojenie, to je tvoj priamy kontakt...prešli sme mnohými životmi a mnohými, veľmi ťažkými skúškami v tomto, zrýchlenom karmickom kolotoči a ochoreli sme...skupinová ľudská duša je chorá, vzťahy sú choré, príroda je chorá, ochoreli zvieratá aj my...všetko je choré, lebo je oddelené od zlatého semienka v sebe...každá choroba zrkadlí len toto základné oddelenie a teraz je už čas toto všetko a seba uzdraviť...uzdravené však nemôže byť oddelené vedomia.

A liečiť všetko vôkol môže iba tá časť z teba a zo mňa, iba tá naša časť, a súčasť, ktorá sa rozpomenula na Jednotu s celkom. Božské nepotrebuje liečenie, ale všetko ostatné, čo s týmto nerezonuje, čo je v odpore, čo je v nevedomí...to nech odíde, to, nech je zničené, to nech sa stratí, lebo čas oddelenosti je na konci, už sa nedá vrátiť do tzv, normálnosti, tá sa už skutočne nevráti...buď sa uchytíš na svetelnej vlne spoločného vedomia, kde sa spoznáš vo svojej pravej podstate, alebo... dokedy ešte? Dokedy chceš ešte trpieť, bolieť, nerozumieť, chorieť...dokedy to chceš tvoriť? Dokedy chceš byť tvorcom, tvorkyňou Sveta zápasov, chorôb a vojen...? energia života mala v pláne s touto planétou úplne niečo iné. Sen Matky Zeme je tak prekrásny. Je to sen o raji.. o raji pre každého, o láske a harmónii, tu na tejto planéte, presne tu, nie v inej, vysokej dimenzii, ale tu, pred tebou a vôkol teba - to je tá túžba, čo nás prebúdza... Možno sa opäť pýtaš, čo môžeš urobiť....ale každá myšlienka nerovnováhy tvorí nerovnováhu vo svete, každá zameraná pozornosť na hrôzostrašné hry matrixu ich živí...vystúp z tejto nízkej hry, to je to najviac, čo môžeš darovať tejto zemi...to je to, keď precítiš zlaté semienko v sebe a oddelíš sa od hry, rozpomeň sa, prosím, celé dlhé predošlé životy sme sa pripravovali na tento okamih...na okamih nahliadnutia na túto hru a na vystúpenie z nej...a pripravovali sme sa žiť krásu, harmóniu, otvorene a múdro tvoriť, vystúpiť z maličkosti .. žiť svoje božské ja...na toto je čas práve teraz...

Sme vo veľmi ťažkej situácii...každé svetlo presvetľuje kusisko tmy. Nepotláčaj svetlo, ktoré v sebe nosíš, neotáčaj sa k nemu chrbtom a nesnaž sa ho prehliadať ani pretrhnúť.. JA som tvoje iné ja a ďakujem ti, že naslúchaš, že otváraš srdce, že si si vybral, vybrala tento čas na zemi...na svoj život, a na rozpomenutie na tvoje vlastné svetlo.

Sofia Fabijenna